BIELA OBLOHA

Taký krátky, povedzme nebežný príbeh. Trochu psycho, pretože na zadanie jedného dievčaťa je písaný podľa sna, ktorý mi zatiaľ najviac utkvel v pamäti. Pár vecí je samozrejme domyslených a zrejme má príbeh nedostatok logiky, ale na svoju obhajobu musím povedať, že dej bol vymyslený v spánku :D


Zo žiariaco bielej oblohy padali v rýchlom slede za sebou obrovské kvapky. Narážali do mladej ženy akoby sa ju snáď snažili poslať k zemi, ich sila bola prekvapivá. Prechádzala studenými, opustenými ulicami mesta ako tmavá silueta osvetlená podivnou žiarou, ktorú vydávala biela obloha. Čas od času zaburácal hrom a na oblohe sa objavil temný blesk. Pršalo tak silno a fúkal natoľko silný vietor, že na uliciach sa nedalo stretnúť nikoho, kto si vážil svoje zdravie. Nielen, že boli ľudoprázdne, nenachádzali sa na nich ani žiadne zvieratá a okolitá flóra akoby sa pod nespútanou silnou vodného živlu tiež snažila schovať, ale nemala ako a tak sa aspoň krčila k zemi.
Ona však prechádzala ulicami, úplne bez cieľa. Premočené vlasy stmavili svoj odtieň a lepili sa jej na tvár, ktorú sa ani len nesnažila schovať pod kapucňou. Držala zhrbený postoj, akoby sa pod ťarchou toho všetkého, čo na nej bolo, už nedokázala narovnať. Jej oči boli prázdne, takmer bez života a leskli sa v nich slzy. Nevnímala nič z toho... Už ju to netrápilo, už to nemalo zmysel.

***

Na vlakovom nástupišti s množstvom lavičiek, ladenom do bielych farieb čakalo zopár osôb. Dievča, sediace ďalej od skupiny tvorenej matkou a jej dvoma deťmi, asi päť ročným chlapcom a jeho mladšou sestričkou, bolo oblečené v čiernom a pred studeným vetrom sa chránilo koženou bundou. Zaujatým pohľadom sledovala dve deti, ako sa po nástupišti naháňajú a ako ich matka okrikuje, aby nechodili príliš blízko žltej čiary, jasne vymedzujúcej, kde je bezpečné sa prechádzať a postávať a kde už nie.

Vlak mal ohlásené polhodinové meškanie, do jeho príchodu zostávalo ešte minimálne dvadsať minút. Dievča, alebo vzhľadom skôr mladá žena po chvíli pozorovania detí vytiahla mobil, pozrela sa na hodiny a potom sa znovu vrátila k lenivému sledovaniu. Na lavičke sedela rozvalená a s natiahnutými nohami, chcela si spraviť čo najväčšie pohodlie.

***

Kráčala ďalej, bez cieľa. Dážď ju ďalej bičoval a ona si to vôbec nevšímala. Topila sa v zúfalstve, prišla o všetko, na čom jej kedy záležalo. Svet ju zlomil, zobral jej všetky ciele a motivácie. Už ďalej nedokázala vidieť v živote zmysel, nevedela, čo práve teraz robí a prečo to robí. Nespomínala si, prečo sa ocitla vonku a netrápilo ju, kedy sa vráti dovnútra.

Bolesť zo straty bola taká silná, že občas zastavila a musela si rukami chytiť hrudník, presne tak, akoby sa snažila objať samu seba. Mala pocit, že sa rozpadne zvnútra, že ju tie pocity určite roztrhnú. Premýšľala a prišla na to, kam toto všetko speje. Bolesť je príliš silná, zblázni sa z nej. Nenásytné úponky šialenstva jej dušu zmotávajú a onedlho ju úplne pohltia.

***

Z lavičky na ktorej sedela, vyvrátila hlavu dohora, aby sa pozrela na žiarivo bielu oblohu s občasnými nádychmi do siva. Zmocňoval sa jej čoraz silnejší nepokoj a akási bolesť, o ktorej nevedela, odkiaľ pramení. Netušila, čo sa deje, ale mala veľmi silný pocit, akoby niečo strácala... alebo už stratila.

***

Prechádzala ulicami ďalej a vedela naisto len jednu vec: Zošalieť sa je sto razy horšie ako zomrieť. Odísť nadobro znamená stratiť telo aj dušu. Zošalieť sa znamená stratiť dušu, no zostať v tele. To je ešte horšie ako cítiť takúto silnú bolesť a zúfalstvo.

V očiach sa jej zalesknú slzy a už zasa bez myšlienok kráča pomalým krokom ďalej. Jej myseľ sa znovu zatemní a je plná len bolesti. Bolí to tak, že keby mala pri sebe nôž, neváha ani sekundu a ihneď to ukončí. Lenže ona u seba nôž nemá...

Pomaly sa dostane na most a myseľ jej pošepká jeden nápad. Zrejme posledný, aký kedy vytvorí. Pomaly, skoro akoby bola len oživená mŕtvola prejde k zábradliu, ktorého sa chytí a zostane stáť, pričom bez myšlienok sleduje divokú rieku pod sebou.

***

Jej pocit straty sa stupňoval. Musela sa postaviť a začala sa prechádzať po nástupišti. Do príchodu vlaku zostávalo už len šesť minút, no ona bola tak nepokojná, ako ešte nikdy. K jej zmäteným pocitom sa dokonca začala pridávať bolesť. Psychická, nie fyzická, no nedokázala určiť z čoho. Mala pocit, akoby sa zbláznila.

A len tak z ničoho nič sa začala prepadať do temných hlbín vlastnej mysle, útočila na ňu jej vlastná minulosť. Myslela si, že ju už dávno pochovala hlboko v sebe. Lenže daň za spomienky, zdravý rozum a uchovanú pamäť je, že z času na čas sa fantómovia minulosti vynoria z hlbín duše a útočia znovu. S prekvapivou silou a presnosťou dokážu zasiahnuť v najnevhodnejších chvíľach a úplne vziať celý pokoj, čo dovtedy človek cítil.

***

Rieka pod ňou besnie ako už dávno nie, dážď sa stále stupňuje. No jej oči to nevidia, uši nepočujú. Slzy stekajú po jej tvári, smutne sa pozerá na svet a začína chápať, ako sa človek cíti posledné chvíle pred smrťou. Je to zmes neutíchajúcej bolesti, smútku, vlastne až zúfalstva, temných myšlienok a pocit, že človek sa prepadol nie na dno, ale pod dno a už nie je od čoho sa znovu odraziť. No zároveň je tu nádej, že to, čo príde potom bolesť zmierni alebo človeka bolesti úplne zbaví. A smútok sa znásobuje, pretože si človek uvedomuje, že sú to jeho posledné sekundy na tomto svete. Že to, čo spraví a už nebude dať vrátiť, že už príde absolútne o všetko a ostatných nechá na svete samých.

***

Znovu ho mala pred očami, znovu naplno cítila bolesť, ktorú jej kedysi dávno spôsobil. Prechádzala sa po nástupišti rýchlosťou rovnajúcou sa poklusu, akoby sa pred svojou minulosťou snažila utiecť. Matku a jej dve deti úplne prestala vnímať.

Na pol ucha začula, ako sa vyhlasuje, že vlak prichádza na stanicu. Vždy to hovoria kúsok popredu, vlak príde tak do minúty. Rýchlym krokom prešla priamo pred žltú čiaru a nepokojne tam stála asi štyridsať sekúnd. Potom začula vlak a niečo sa v nej zlomilo.

Pochopila, že minulosti neunikne, že ju bude strašiť do konca jej úbohého života a že jediné, čo s tým môže spraviť je ten život skončiť čo najskôr. Tá bolesť bola tak neskutočná, že sa zatackala a dokázala sa sústrediť len na jednu jedinú vec: Minulosť ju porazila. Vlak bol neskutočne blízko. Stačí spraviť jeden krok a jeden menší skok a bude koniec...

To bola posledná vec, ktorú jej myseľ povedala. Mladá žena spravila tak, ako jej myseľ poradila a potom už len začula splašený krik detí a neskutočnú fyzickú bolesť, no to len na pár sekúnd.
Skočila pod vlak a na mieste bola mŕtva. A prečo? Pretože ona na ňu preniesla jej bolesť.

***

Nevedela, ako a prečo, no v jej mysli sa ocitla myšlienka o tom, ako preniesla svoje zúfalstvo na nejaké dievča ďaleko od nej a ona sa zabila. Jediné, čo vedela, o čom bola presvedčená celým srdcom bolo, že tá myšlienka je pravdivá.

Zrazu sa cítila, akoby ju stokrát prebodli nožmi. Spadla na kolená, rukami si snažila zachytiť hrudník a jej myseľ sa pomaly presúvala do zachraňujúcej temnoty. Posledná myšlienka, ktorú sa v nej zrodila boli zároveň jej tiché posledné slová: "Je mi to tak ľúto..."

Potom sa jej telo zviezlo na zem a už nikdy viac sa nepohlo. Búrka ďalej besnela akoby sa nič nestalo, ale jej, respektíve ich vnímanie sa zúžilo na žiarivú bielu s odtieňmi šedej. Akoby sa ocitli v oblohe, no nemysleli, nevedeli, čo sú a či vôbec existujú. Nič necítili, už nikdy viac nič nepocítia. Nič si nepamätali, už nemali ako. Všade bola tá biela žiara. A neboli tou žiarou aj oni samé?

Späť