SAM BLACK - PRÍBEH

I. "Irónia je, že ich snaha vypudiť démona vo mne bol jediný dôvod, prečo sa zo mňa nakoniec stal démon."

Tento príbeh nemá žiadneho hrdinu. Má len hnusné a ešte hnusnejšie postavy.

Narodil som sa roku 1806 v San Sebastian, v Španielsku, žene menom Maria Aniya Bell a (mne) neznámemu otcovi. Svetlej čarodejke, polo-avarielke a démonovi, temnému čarodejovi. To bol môj rozsudok. Dostal som meno Sara Aniya Bell. Upevnenie svojho rozsudku som vykonal ja; tým, že som si dovolil od detstva tvrdiť, že som chlapec. Moja matka sa snažila o mňa starať ako najlepšie mohla, to však nanešťastie zaberalo snahu "zbaviť ma démonského zárodku vo mne".

Keď sa po štyroch rokoch od môjho narodenia ukázalo, že jej čary a pobožná výchova zo mňa démona nevypudili, dostala úžasný nápad zabrať do tejto problematiky aj svoju kamošku serafa, predstavenú San Sebastianského kláštora, ktorá tvrdila, že "výchova v kláštore to z nej určite dostane".

Nedostala. Od štyroch rokov som nepoznal nič iné ako bolesť, všeobecné znechutenie mojou osobou a frustráciu z toho, že "odmietam spolupracovať". Snažili sa ma vychovať ako ostatné dievčatá v kláštore. Od rána do večera sa modliť a medzitým to prerušiť starou dobrou prácou na záhrade. Spočiatku som plakal ako divý, neskôr som len fňukal a potom moje slzy vyschli. Nemohol som dýchať, stále som mal pocit, že ma niečo škrtí a že mám na chrbte ohromnú záťaž, ktorá ma ťahá k zemi. Kríže a ružence pálili, modlitby sušili hrdlo a ostro pichali v hlave. Nechápal som, prečo nemôžem aspoň zomrieť...

Lenže to ešte nebolo nič oproti tomu, čo nasledovalo. Po nejakom čase, nie som schopný určiť ako dlho to bolo, no mohol som mať maximálne šesť rokov, zmenili taktiku. Uvedomili si, že sa vo mne nič nezmenilo. Moje vyjadrovanie sa o svojom pohlaví považovali za znamenie toho, že "démon je stále vo mne". Obviňovali ma, že sa nedostatočne modlím, že nechcem "byť očistená". Veril som im. Veril som im, že je to zlé, že "tá špina zo mňa musí preč", že sa musím modliť, že nemám chcieť byť chlapec. Že je lepšie zomrieť ako vyrásť v démona.

Premiestili ma do izolovanej pivničnej kobky. Skúšali na mne rituály, najprv len nejaké byliny, potom čosi, z čoho som sa dusil, vracal a hlava mi bila ako zvon. Neskôr prešli na experimentálnejšie metódy, ktoré by som bol označil za mučenie, keby som to slovo vtedy poznal. Všimol som si, že moje hnedé vlasy stratili farbu. Ale ja som im stále veril. A chcel som zomrieť, dúfal som, že zomriem.

V kobke so mnou bol jeden chlapec. Starý asi ako ja. Vyzeral podobne, tiež bol vychudnutý, chúlil sa do klbka v druhom rohu a dlho nič nerozprával. Až o niekoľko mesiacov (pravdepodobne mesiacov), mi odpovedal na otázku ako sa volá. "Sam." Nerozumel som, prečo si ho nikdy nikto nevšímal - asi na neho zvolili inú taktiku ako na mňa? Zabralo niekoľko ďalších mesiacov, než som pochopil, že naše osudy boli podobné.

Čas sa vliekol. Nemal som predstavu, ako dlho som tam trčal. Nikto sa nestaral o moje vzdelanie, socializáciu, už vôbec nie o zábavu. Mal som obmedzenú slovnú zásobu, sotva som dokázal rozprávať. Spravili zo mňa zviera. Nie, zviera nie; takto by ste sa nesprávali ani k prašivému psovi.

Žiadny z ich pokusov nefungoval, a tak stále zháňali ďalšie knihy, zvitky, nové možnosti. Rezali mi podivné symboly do pokožky, odrazu som väčšinu času trávil v bezvedomí, blúznil som o živote v akejsi záhrade plnej kvetov, sám, no v pokoji... Zabúdal som na to, kto som. Nevedel som, či ešte žijem, alebo či si už pre mňa konečne prišla smrť a toto bolo nebo. Lenže démonovi bolo súdené zhorieť v pekle. Inokedy som horel, videl hrôzostrašné príšery a strachom som strácal vedomie.

Nepoznal som radosť, šťastie, priateľstvo, rodinu... nič z toho. Poznal som len slepú vieru, ktorá sa neskôr stratila do prázdna. Neskôr som cítil ľútosť nad tým, že som nemohol byť taký, ako tie dievčatá hore. Potom som si začal uvedomovať, že to nie kvôli mne musím žiť v cele, ale kvôli nim - predstavenej a mojim rodičom, ktorí sa na mňa s radosťou vykašľali. Vedel vôbec môj otec, kto som? Chcel som ich zabiť, počuť ich kričať v ohni a krčiť tvár od bolesti; tak, ako som mnohokrát bol nútený ja. Poznal som jediný pocit - nenávisť.

Všetko sa to zhoršovalo, keď sa moje telo začalo meniť, nadobúdať ženské tvary. Dovtedy som dúfal, že sa to nikdy nestane, že budem výnimka. Ale nie. Zdalo sa mi to totálne nesprávne. Stával som sa niečím, čo som nechcel a nemal byť. Nenávidel som svoje hlúpe telo.

Jedného dňa som začul, že budú musieť prejsť do "terminálnej fázy". Nemal som predstavu, čo to znamená, ale muselo to byť niečo hrozné. Sam sa na mňa díval so strachom, ale ten mňa už opustil. Dúfal som, že ma konečne zabijú. Avšak, niečo sa vo mne vzpriečilo. Nechcel som umrieť, nezaslúžil som si to. Hnev voči nim ma popohnal k činu. Splašil som sa ako zviera, čo oni nečakali, pretože som nikdy nechcel ujsť, a proste som zdrhol. Netuším, ako sa mi to podarilo, matne si pamätám, že som v tom stave dokázal i vyšplhať niekoľko metrovou stenou, ktorou bol kláštor obkolesený.

Zamieril som do mesta. Nebol to najšťastnejší nápad, vlastne to bol skôr nápad, za ktorý by som sa najradšej poslal priamo do pekla, avšak v tom momente mi to nedošlo. Skryl som sa v pivnici prvého domu, ktorý som našiel odomknutý. Zjavne bol dlho neobývaný, boli tam samé pavučiny, prach, prázdno. Pár hodín som len tak sedel v pivnici, hladný, vydesený, ale istým spôsobom som sa cítil lepšie, pretože ma už nedusila pôda kláštora. Nemalo to trvať dlho.

Ležal som na zemi, snažil sa nabrať trochu síl na to, aby som mohol nájsť jedlo a zdrhnúť. Avšak, niekto ma našiel. Bol som vyčerpaný, nevládal som vnímať, čo sa vlastne deje. Jeho telo sa sklonilo nad moje, cítil som ostrú bolesť v ramene. Srdce mi bilo rýchlejšie a rýchlejšie, nenávisť vo mne stúpala. Nemal som tu byť, nemal som umierať, nezaslúžil som si to. To oni si zaslúžili trpieť a zomrieť.

Snažil som sa vzoprieť, no nemal som silu. Mal som pocit, akoby ma zvnútra pálili za živa, no i tak som zo seba dostal slová, ktorými som sa preklial.

"Nezomriem... kým nezomrú," sotva som sipel, "tí, ktorí sú... zodpovední... za toto."

A tak som nezomrel.


II. "Stal som sa San Sebastianským Sudcom, takzvaným Božím trestom."

Netuším, či som sa zobudil pár hodín, dní, týždňov či dokonca rokov na to, ale zobudil som sa. A nebol som to, čo predtým. Prebudil ma hlad. Chcel som bolesť a utrpenie ostatných. Chcel som okamžite svoju pomstu. Opäť som mal pocit, že horím. Celé telo pálilo, ostrá bolesť pulzovala v hlave. Onedlho pivnicu okolo mňa zachvátili plamene. Moje telo akoby sa začalo lámať, predlžovať, meniť. Videl som pod sebou obrovské laby, prekvapene som konštatoval, že sú moje. Nemal som najmenšie tušenie, čo sa deje, no vedel som, že toto mi splní môj sen - či skôr nočnú moru? Stratil som schopnosť premýšľať, ovládať sa. Oheň okolo mňa blčal, steny sa borili a ja som vstával na nohy silnejšie, ako kedykoľvek predtým. Nevidel som dobre, no ani som nepotreboval. Vedel som, kam mám ísť, cítil som to.

Vyskočil som z rozboreného bytu, naokolo vrieskali ľudia a všade horelo. Nevšímal som si ich, niektorých som asi zastúpil, či spálil, no nezaujímalo ma to. Cítil som nárast sily, tá všadeprítomná panika mi dávala moc. Inštinkty ma zaviedli k mojej matke. Prinútil som ju povedať meno môjho otca predtým, ako som ju spálil na popol a zboril jej dom.

Potom som bežal cez mesto ku kláštoru. Výstražné zvonenie zvonov, výkriky, bolesť, splašený beh preč odo mňa - všetka tá panika bola pre mňa palivom. Kláštor postihol obdobný osud ako domov mojej matky. Teda takmer. Predstavená mala v sebe toľko drzosti, aby so mnou bojovala. Bol som zranený, nerozumel som jej čarom, ktoré ma spútavali, oslepovali, krvácal som a slabol, no hnev ma stále poháňal. Zabil som ju, niekoľko ďalších mníšok, rozdrvil každý kameň kláštoru a podpálil záhradu a sady. Potom som sa rozbehol preč. Nevnímal som svoje okolie, odpadol som niekde v lese.

Sklamalo ma, keď som sa zobudil. Viete, bolo by krásne konečne umrieť. Lenže, ako som sa neskôr dozvedel, zabiť ma nie je až také ľahké, ako by som dúfal. Každopádne, prebudil som sa a cítil som sa strašne. Myslím, že to nie je dostatočné slovo. Čokoľvek mi v kláštore spravili, nebolelo to takto. Mal som pocit, akoby ma niekto rozobral, sval po svale, žilu po žile, nerv po nerve, nakoniec rozdrvil moje kosti a potom ich znovu vyformoval, znovu poskladal všetky svaly, nervy a žily na svoje miesto. Nevedel som, čo sa deje. Akonáhle som sa trochu pohol, aby som sa okolo seba rozhliadol, povracal som sa. V ústach som cítil krv.

Odrazu som zacítil, že nie som sám. Pokúsil som sa postaviť, ale podarilo sa mi sa iba posadiť a oprieť o strom.

"Musíš zmiznúť. Máš šťastie, že to nazvali Božím trestom a nepokúsili sa ťa nájsť a zabiť." Na to som mal iný názor. Nevedel som, odkiaľ presne hlas vychádza, ale cítil som, že to nie je jediný prítomný. V nose ma štípal neznámy pach, ktorý mohol pochádzať jedine od nich. Krv a akási nepríjemná aróma.

"Toto nie je miesto pre mladého démona."

"Prečo... ma nezabijete?" pýtal som sa.

"Vieme, čo sa dialo v kláštore, a veríme, že máš právo na život."

"Ale ja chcem..." uvedomil som si, že oni už zmizli, nerozumel som, kde sa tak rýchlo stratili. Posledné slovo som vyriekol len tak do tmy: "...zomrieť."

Hneď ako som bol schopný sa postaviť, som odišiel, teda skôr sa odtackal. Nenapadlo mi ich neposlúchnuť. Vždy som každého poslúchal, tak ma to naučili a nič iné som nepoznal. V lesoch sa mi zvieratá vyhýbali, sprvu som dúfal, že ma zožerú vlci, ale tí predo mnou utekali. Ľudia v mestách ma odstrkovali, a tak som sa mestám začal vyhýbať. Nevedel som, čo mám robiť, bol som nervózny, mal som chuť ich vraždiť, ale nechcel som. Po nociach som sa zakrádal mestom a kradol jedlo. Občas som začul čosi o San Sebastianskom Sudcovi. Usúdil som, že to musí byť ohromný týpek, lebo všetci sa ho báli. Až o pár dní mi došlo, že to meno označovalo mňa. Keby len vedeli, že sa boja otrhaného, vychudnutého decka.

Bol som príšerne hladný a nemal som nič. Pozoroval som ľudí, snažil som sa ich pochopiť, chcel som vedieť, čo mám spraviť, aby som mohol žiť ako oni. Zistil som, že potrebujem prácu, za ktorú dostanem peniaze a za tie si môžem zohnať iné veci ako jedlo a oblečenie, a tak som sa pokúšal hľadať, ale odvšadiaľ ma vyhadzovali. Opäť sa ku mne správali ako ku prašivému psovi a ja som žil podľa toho. Kradol som, desil ľudí a žil som z ich strachu a ich peňazí.

Dúfal som, že mimo pôdy kláštora mi bude lepšie, ale nebolo. Chrbát ma pálil, hlava akoby sa mi trieštila, občas sa so mnou točil svet, stále som vracal a nemohol som spávať. Chcel som zomrieť a zároveň ma to ohromne rozčuľovalo, z tej bolesti som mal chuť zabíjať. Nevedel som, čo mám robiť, a tak som len ďalej pokračoval v zabehnutej rutine, postupne som striedal mestá a dediny. Vzďaľoval som sa od San Sebastian. Nechcel som o tom mieste už nikdy v živote počuť.

Jedného krásneho dňa som si povedal, že už mám toho dosť a že sa zabijem. Nikomu by som nechýbal, nikto by si moju neexistenciu ani nevšimol. Na povale akéhosi starého domu som popíjal víno, ktoré som samozrejme ukradol, a zamýšľal sa nad (ne)zmyslom života. Jeden by očakával emotívnosť alebo aspoň slzy, ale ja som bol pokojný. Asi vďaka "Božej medicíne", čo som predtým vypil. Sotva som vnímal, keď som podrezal žily na ľavej ruke. Konečne prišiel pokoj a uvoľnenie. S krvou odchádzal aj všetok ten bordel okolo môjho života. Hnev bol preč, túžba po pomste tiež, cítil som sa spokojne. Bolesť bola omnoho menšia, ako by som predpokladal. Zatvoril som oči a usmial som sa.

Naraz som si uvedomil, že temnota okolo mňa sa začína rozpadať, začal som cítiť vlhkosť svojho oblečenia, pulzujúcu bolesť v ruke. Otvoril som oči, aby som zistil, že rana sa zatvorila. To nemohlo byť možné... Nie. "Zaslúžim si zomrieť," hlesol som slabý argument voči nespravodlivosti sveta. Chcel som niekoho zmlátiť a zároveň som chcel plakať, ale miesto toho som zistil, že je mi totálne zle.

Nebol som práve v najlepšej kondícii, keď som sa vybral preč. Šplhal som po balkónoch a strechách, skrýval sa v tieňoch zastrčených uličiek, keď som začul nejakého bastarda biť svoje decko. Nerozumel som jeho slovám, ale samotný fakt, že páchol alkoholom na míle mi stačil. Cítil som, ako sa vo mne zdvíha odpor a hnev, ako chcú vyraziť na povrch vo svojej démonickej podobe, ale tentokrát som to ovládol. Rozbil som okno a skočil cez neho dovnútra. Ten bastard skamenel, akoby videl ducha, čo som sa vôbec nečudoval. Bol som celý krvavý, dotrhaný, šedivý, bledý, akoby som práve zomrel (heh) a hučal som na neho po španielsky, nech skape. Jeho strach ma živil, cítil som moc, akú mi nič iné nedalo. Ubil som ho vlastnými rukami.

Padol som na zem, vyčerpaný, na moment zničený tým, že som po prvýkrát niekoho dobrovoľne zabil. Ale tá moc, ktorú mi jeho smrť dala, hravo prekonala zhrozenie. Potreboval som viac. Zabíjal som len tých, ktorí boli horší odo mňa - tých, čo podvádzali, týrali zvieratá alebo ľudí, a nahováral som si, že to je menší zločin, ako zabíjať hocikoho. Kto mi však dal právo súdiť? Dni som trávil zhrozený nad tým, čo sa zo mňa stalo, neschopný spať, omámený drogami, aby som zabudol a necítil sa nešťastný, a po nociach som sa presviedčal, že robím svet lepším miestom.

Avšak, nebol som dostatočne opatrný. Jedného dňa ma našiel akýsi upír (nikdy sa mi nepredstavil) a pýtal sa, či sú "moje služby na predaj". Odvtedy boli. Spočiatku mi záležalo na tom, či zabíjam len "zlých", ale čím viac peňazí, ópia a moci som získaval, tým menej mi na tom záležalo. Prakticky som sa stal asasínom; večne nadrogovaným nájomným vrahom. Sotva som vedel, čo je pravda a čo sa mi zdalo, občas som bol presvedčený, že som stále v kláštore, ostával som hrozne paranoidný. Nikde som dlho nezostával, a to bol asi jediný dôvod, prečo som nikdy nebol chytený. Zároveň som zistil, že mám zaujímavé schopnosti. Dokázal som ovládať oheň (v tom čase asi v rozsahu zapáliť a zahasiť sviecu, ale aj to bola sranda), začal som využívať make-up a svoju schopnosť ilúzií na to, aby som vždy pôsobil ako iný človek. Ilúzie a schopnosť tlmiť zvuky mi pomáhali pri práci.

Takto som stratil takmer tridsať rokov. Netuším, ako to tak rýchlo prešlo, len som si jedného dňa všimol rok na novinách a to bol deň, kedy som sa spamätal a povedal som si, že stačí.


III. "Zistil som, že dokážem milovať. Ďalší dôvod, prečo by som mal chcieť umrieť."

Každý normálny človek by predpokladal, že keď zrazu prestanem so všetkým tým bordelom, na ktorom som fičal, tak ma to asi zabije, lenže ja som nič také nevedel. V tom čase som ani len nevedel poriadne čítať. Pokúsil som sa prestať, vydržalo mi to asi dva dni. Nevadí, zlepšenie bolo už len to, že som nezabíjal. Horšie bolo, že som nevedel, čo mám robiť. Vedel som prakticky len zabíjať, oháňať sa s nožom a hmmm, povedal som už zabíjať?

Ukázalo sa, že pre takého týpka predsa len existuje celkom dobrá práca. Mäsiarstvo. Dokonca ani netrvalo dlho, kým som si nejakú našiel. Samozrejme, ťažko by zamestnali ženu, ale moje schopnosti maskovať sa make-upom a ilúziami boli už celkom dobré, a tak ma predsa len zamestnali.

Odvtedy som žil v Sorane v Taliansku. Ukázalo sa riadne ťažké prestať s ópiom. Nebolo nič zvláštne, keď som sa miesto spánku krčil v kúte a triasol, bál som sa a netušil som čoho a moje telo opäť príšerne bolelo. Nikdy som to nevydržal dlhšie ako dva dni.

Medzitým som sa zaľúbil. Trvalo päťdesiat rokov, než som zistil, že dokážem milovať, a nepreháňam keď poviem, že mi to zmenilo život. Volala sa Aloise Moulin a bola to dcéra mlynára. Začalo to postupne. Vždy sa na mňa usmievala, keď prišla do mäsiarstva, a bola ku mne naozaj milá, nie ako ostatní. Viete, ako mäsiarsky pomocník, ktorý býva v izbe veľkosti komory nad mäsiarstvom, som nebol práve atraktívny človek.

Začal som jej nenápadne nosiť kvety, potom sme tajne chodili na prechádzky do lesa, kde sa iní neodvážili. Nemohli nás vidieť, jej otec by ma asi vyhodil z okna, keby sa to dozvedel. Potom prestali dodávky ópia do Sorana. Zistil som, že prvé dva dni vôbec nie sú tak silné ako nasledujúce dni. Mal som pocit, akoby ma každú noc niekto poriadne zbil, nedokázal som nič zjesť a do toho mi zvonilo v hlave, ako keby ma stále niekto búchal panvicou. Mám pocit, že som tie nekonečné dni prežil len vďaka Aloise... ale na druhú stranu, ako démona by ma to asi nezabilo. Kto vie.

Prvýkrát som sa cítil byť milovaný, dôležitý pre niekoho a zároveň som sa prvý raz zaujímal o niekoho iného ako o seba. Bolo to krásne. Zažil som s ňou prvý bozk. Nikdy ma nikto nepriťahoval (ani ona), a tak som nejavil záujem o iné aktivity... avšak vďaka nej sa ukázalo, že tieto aktivity si viem užiť aj napriek tomu.

Nanešťastie nič netrvá večne a aj naše šťastie sa rýchlo skončilo. Začalo ma to dusiť. Neviem to vysvetliť, tá láska bola príliš. Nechcel som ten pocit, ale zároveň chcel, trpel som a nevedel z čoho. Chcel som utiecť, no zostal som. Osud to však vyriešil za mňa. Aloise zomrela na mor, v mojom náručí. Smrť bola vždy okolo mňa, ale dovtedy nezasiahla tak blízko a s náhlou prázdnotou som sa vyrovnal po svojom. Zasa som prepadol ópiu, zasa som začal fungovať ako asasín. Dúfal som, že si ma niekto všimne, niekto silný, kto by išiel po mne a zabil ma. Ale nie, také šťastie ja nemám.

Moja myseľ akoby na mňa neustále hučala. Nechcel som to robiť, ale zároveň chcel. Chcel som žiť tak ako predtým, ale zároveň nechcel. Nemal som chuť sa znovu pokúšať a pre chvíľu ticha by som dokázal aj zabíjať. Ironicky, presne to bolo treba, aby všetko okolo mňa konečne zmĺklo. Znovu som si podrezal žily, zo zúfalej túžby po tichu. Aspoň na chvíľu bol pokoj.

Myslel by som si, že si v živote nebudem schopný vychádzať s avarielmi. Jednak kvôli minulosti, jednak kvôli nenávisti démonov a "anjelov". Lenže veci sa zmenili. Ja som nezabudol, ale svet postupne zabúdal na vyhrotené vzťahy. A ja som zistil, že necítim voči nim žiadnu zášť. Nenávisť voči svetu postupne mizla, moje pocity s pribúdajúcim vekom chladli. Jeden však stále pretrvával v rovnakej sile - túžba zabiť môjho otca. Chcel som ho vidieť zhorieť alebo... aspoň zomrieť pri pokuse o to. Kde som bol, tam som sa na neho pýtal. Lenže nikto nevedel alebo keď aj vedeli, informácie boli staré, nikdy som ho ani len nestretol. Navyše bol príliš silný, dozvedel som sa, že vedie celý Sabbat. Aj keby som čokoľvek spravil, nedokázal by som k nemu preniknúť sám. Potreboval som posily. Zmenil som taktiku, snažil som sa nájsť bytosti s rovnakým osudom ako ja, nemohol som byť predsa jediný. Lenže všetko bez úspechu. Neúspech ma sprvu žral, snažil som sa viac, ale neskôr som sa nevedome vzdal. Uvedomil som si, že som sa vypytoval stále menej a menej, až som s tým úplne prestal. Jednoducho, nemal som už na to energiu, nenávisť ma už nepoháňala. Stále tam bola, ale chladla spolu s ostatnými pocitmi. Prázdny, takmer bez pocitov, som neustále potreboval niečo, vďaka čomu by som sa cítil živý. Zabíjať nestačilo. Ópium a alkohol upokojovali, nebolo to práve to, čo som potreboval. Zistil som, že sex mi ten pocit dá. Bol som násilný, opäť zhrozený sám zo seba, ale nie dosť silný na to, aby som prestal. Aspoň nie sám.

Zrovna som bol v Brede, v Holandsku, bol koniec storočia a dohadoval som ďalšiu svoju zákazku, keď ma vyrušil akýsi avariel, herold. Začal mi vykladať, že nemusím takto žiť. Ja som ho s neskrývaným potešením vyviedol z omylu a ďalej sa nechcel starať. Ani neviem, ako sa mu to podarilo, ale odrazu sme sedeli v krčme a ja som si vylieval srdce totálne neznámemu týpkovi. Ale čert to ber, bol to dobrý pocit.

Presvedčil ma, nech prestanem so zabíjaním. Až také ťažké to nebolo, moja práca mi už dávno neprinášala také potešenie ako na začiatku storočia. Bol som omnoho starší, nepotreboval som toľko cudzích emócií a moje vlastné emócie boli príliš slabé na to, aby mi čokoľvek prinieslo potešenie. Navyše mi nezáležalo... no prakticky na ničom. Ľahko ma presvedčil, nech mu radšej pomôžem v jeho laboratóriu, kde vyrábal lieky pre ľudí a elixíry pre nadprirodzených.

Každý mu hovoril Raphael, ale nebolo to jeho skutočné meno. To mi neprezradil a ja som sa príliš nestaral. Vlastne som ho sprvu natoľko ignoroval, že som si ani nevšimol jeho očividný záujem o moju osobu. Mal som dosť vlastných starostí. Opäť som sa snažil prestať s ópiom, tentokrát to bolo trochu ľahšie vďaka elixírom, čo mi namiešali v laboratóriu. Následne som konfrontoval svoju lásku k vínu, potom som sa dokonca naučil čítať a nakoniec som začal pracovať na tom, aby som prestal náhodne podpaľovať ľudí, domy a seba, keď som sa zrovna naštval. Ale veci neboli lepšie. Vďaka ópiu som necítil bolesť a keď som s tým prestal, vrátila sa. Nebol som zvyknutý a mal som toho dosť. Čo je to za život, keď ma stále len niečo bolí?

Prekvapilo ma, keď som jedného dňa obdržal ružu od "tajného ctiteľa". Vážne som netušil, od koho to bolo a nejakú dobu mi trvalo, než som na to došiel. Keby mi tak ľudia hovorili veci priamo, ušetril by som toľko času... Necítil som k nemu nič, spočiatku. Bol však tak vytrvalý, alebo si možno tak dobre pomohol avarielskymi schopnosťami, až som si jedného dňa uvedomil, že som do toho zasa spadol. Hlúpa láska. Keby som vedel, čo ma to bude stáť, bol by som ostal pri svojom predošlom zamestnaní.

Prvý rok s ním bol pekný. Raphael bol ten najmilší človek, akého som kedy stretol, neschopný odmietnuť niekomu pomôcť a navyše bol vzdelaný, takže som sa konečne naučil aj niečo o svete okolo seba. Potom sa nám to začalo kaziť. Začalo to istým "nedorozumením". Myslel si, že som žena a maskujem sa za muža, aby som dokázal zohnať prácu a samostatne žiť. Nevedel pochopiť, že som sa narodil do zlého tela. Ja som zasa nevedel pochopiť, prečo na tom tak záleží, prečo to proste nemôžu akceptovať? Nemám povinnosť pred každým obhajovať čo som a čo cítim. Dosť sme sa pohádali a ja som proste zdrhol.

Opäť mi to hučalo v hlave a opäť som len chcel, aby to všetko zmĺklo. Ticho... chcel som tak veľa? Jedna časť mojej hlavy do mňa hučala, nech zdrhám ďalej, lebo ma to ničí. Druhá nech sa vrátim, pretože ho predsa milujem a nemôžem ho stratiť. A tretia chcela ticho. Poslúchol som tú poslednú a podrezal si žily. Opäť sa dostavil známy pocit pokoja, uvoľnenia a svet na chvíľu zmĺkol. Nečakal som, že zomriem, a samozrejme som nezomrel. Podrezávanie žíl sa stalo takým osobným rituálom, keď som na chvíľu potreboval vypnúť svet.

Zobudil som sa pri Raphaelovi. "Odpustíš mi?" prosil ma. Odpustil som, aj napriek tomu, že to bolo veľmi zlé rozhodnutie - alebo možno práve preto? Nezvykol som mávať práve tie najlepšie rozhodnutia.

Jeden by povedal, že sa to po tomto zlepší. Ale nie. Vždy sme sa vedeli pohádať o každej blbosti a neskôr mi prišlo evidentné, že ho štve, ako ma "nemôže zachrániť". Cítil som, že používa nejaké svoje avarielske kúzla, ale príliš som sa nestaral, lebo to bol pocit ako na drogách bez zdravotných následkov a zadarmo. Ale ja som bol stále ten istý blbec, čo utiekol vždy, keď sme sa pohádali. Ten istý idiot, čo sa nadrogoval ópiom a podrezal si žily vždy, keď na neho vlastná myseľ príliš kričala. Somár, čo trčal tam, kde to nefungovalo, pretože už proste nevládal byť sám. Neskôr, sa ukázalo, že on chce deti a ja som neplodný. Možno som to mohol vedieť predtým, vzhľadom na to, že som nekrvácal ako bežné ženy, lenže to by mi o tom musel niekto predtým povedať. Nemal som tušenie, že niečo také existuje, v kláštore to nikto nezmienil a ľudia sa o tom bežne nerozprávali.

Naše problémy Raphael vyriešil za nás oboch. Jedného dňa, dvanásť rokov po našom prvom stretnutí, som zdrhol a asi som sa predávkoval. Keď som sa zobudil, nečakal ma on, ale list, v ktorom ma posielal preč, pretože "už nevládze sledovať moje utrpenie". Slaboch. Ani do očí mi to nevedel povedať.

Zasa sa to všetko rozsypalo a znovu som sa vrátil k tomu, čo viem najlepšie.


IV. "Vojna bola vo mne a ja som bol vojna."

Nachádzal som sa v Anglicku, keď vypukla prvá svetová vojna. Nikdy som nesledoval politiku a neviem, čo mi to napadlo, ale rozhodol som sa nechať naverbovať. Počas tréningu som sa zamýšľal nad tým, že toto asi nebol najlepší nápad. Utvrdil som sa na fronte. Bol som narobený a k smrti unavený hneď čo som vstal, bolo mi zle od žalúdku, tá ich strava mi vôbec nepomáhala a naviac som sa skoro nemohol dostať k ópiu. Zmenil som názor, až keď sa začalo bojovať.

Vojna bola vo mne a ja som bol vojna. Chaos, strach, smrť, bolesť, depresia, beznádej, ale aj spolupatričnosť a obeta, to všetko ma živilo. Kráčal som medzi tým všetkým ako boh. Teda, to je jeden uhol pohľadu. Na druhej som sa budil so studeným potom po spaní necelých dvoch hodín, pretože buď nás bombardovali nepriatelia alebo mňa bombardovali žalúdočné problémy, krčil v kúte a srdce mi splašene bilo alebo som túžil utiecť a nikdy sa nevrátiť. Vojnu som miloval, i nenávidel.

V bitke o Somme ma strelili do brucha, čo som skoro neprežil, a to bol koniec "Sama Smitha" ako vojaka v prvej svetovej vojne. Zasa som nevedel, čo mám robiť, a ďalší postup som rozhodol rovnako impulzívne ako predtým. Nalodil som sa na cestu do Ameriky, mysliac si, že to bude určite môj nový, lepší život.

No takže... ani sám neviem ako, ale došiel som do Ameriky a odrazu som sa zaplietol k mafii. Dobre, trvalo to asi štyri roky, než som to s nimi začal ťahať, a rozhodol som sa celkom dobrovoľne, len rovnako impulzívne ako vždy. Pašoval som alkohol, zabíjal a sledoval boje o moc. Bolo to istým spôsobom zaujímavejšie ako vojna. Napínavejšie, cítil som sa živo. A viac ako nervózne. Prakticky neustále som bol na hranici nervového zrútenia. Samozrejme, ruka v ruke so zabíjaním pre mňa išli opiáty.

Mal som samé problémy. Išli po nás špeciálne jednotky, iné osoby z podsvetia, dvakrát ma uniesli a mučili a prestával som to zvládať. Radšej by som sa bol vrátil do kláštora ako toto. Preto som nafingoval svoju smrť. Bolo to ťažké a vedel som, že dosť riskujem (prakticky som sa nechal postreliť), no ako tradične, umrieť by pre mňa nebol zlý výsledok.

Bolo by hlúpe myslieť si, že potom to už bude dobré. Nastala veľká hospodárska kríza a nikde nechceli neskúsenú pracovnú silu ako som bol ja. Začal som teda žiť tak, ako kedysi - myslím kradnúť a prespávať, kde sa len dalo. Nezabíjal som. Vydržalo mi to prekvapivo dlho. Za nejakých tridsať rokov som precestoval možno aj celú Ameriku, občas som pracoval, ale väčšinou som kradol. Robil som, čo sa dalo, aby som vôbec prežil.

V 66. som išiel opäť do vojny, za Američanov do Vietnamu. Toto bola istým spôsobom oveľa drsnejšia skúsenosť. Častejšie prichádzalo na osobné strety, čo mi dávalo pocit moci a zábavy. Opäť som mal nervy vypäté na maximum a zároveň som sa konečne cítil živšie. Nevedel som pochopiť, čo vlastne cítim. Chcel som to a zároveň nechcel. Zasa som si prial aj neprial utiecť. Začínalo mi to liezť na mozog.

Jedného dňa, keď som sa prechádzal ako kráľ po mieste, kde sme nedávno bojovali, nasával pach krvi a zúfalstvo okolo seba, som bol zasa zabitý. A že to zrovna vtedy mohlo vyjsť, nepriateľ mi presekol tepnu na stehne. Mal som do minúty, maximálne dvoch, vykrvácať. Lenže, moje nenormálne šťastie sa zas prejavilo. Mali sme v jednotke avariela s liečivými schopnosťami a v kombinácii s démonskými regeneračnými schopnosťami sa mu podarilo "ma zachrániť". Nevládal som na neho nahučať a zaškrtiť ho za to, ale najradšej by som to bol spravil.

Bol som prehlásený za veterána, poslali ma naspäť a ja som sa pokúsil usadiť v Los Angeles. Na dôchodku by som v živote neprežil, takže onedlho som zasa nafingoval smrť "Alexandry Brux", čo bolo meno, pod ktorým som vtedy vystupoval, a začal som pracovať ako normálny, smrteľný človek. Čašník, barman a tak. Nebolo to zlé, ale nebolo to ani zaujímavé.


V. "Ja som vlastne umelec."

Nikdy predtým som nejako zvlášť nevnímal hudbu, no odrazu som si začal všímať žánre ako ebm, aggrotech a dark electro, ktoré ma poriadne chytili. Dovtedy by mi nenapadlo, že sa niekomu podarí (a že to vôbec niekomu napadne) dať do hudby všetka tá nenávisť a bolesť, ktorú som cítil, ale odrazu to tu bolo. Stal som sa fanúšik a konečne som mal nejakú novú záľubu. Ani som si to nevšimol, ale postupne sa mi dosť zmenil štýl. Najprv som si len nechal prekryť jazvy na chrbte tetovaniami, neskôr som si nejaké nechal urobiť aj preto, že sa mi páčili. Už predtým som preferoval čierne oblečenie, z praktických dôvodov. Postupne som začal ľudí desiť (a fascinovať) svojim výzorom a to bola tá pravá zábava. Naozaj som sa konečne trochu bavil. Začal som chodiť aj na koncerty a zasa som si našiel nejakých kamošov.

Potom som sa náhodne dostal do filmového priemyslu. Bola to celkom náhoda, prihlásil som sa ako pomocník a zobrali ma. Tam si ma po pár mesiacoch všimol make-up artist a stal som sa jeho asistent. Dosť sme sa skamarátili, spočiatku hlavne cez podobný štýl a obľúbených umelcov. Hugo sa neskôr stal mojím najbližším kamarátom, prvým človekom, ktorému som prezradil, čo vlastne som, a konečne prvou osobou, ktorá mi pomohla a zároveň sa do mňa nezamilovala.

Všetko však nebolo ideálne. Vonku som dôkladne zakrýval, čo sa so mnou vnútri deje, no vo vnútri som bol prázdny. Prázdnota niekedy môže bolieť a niekedy necítiť nič znamená cítiť bolesť. Snažil som sa tomu utiecť a v tej snahe som sa opäť prepadal hlbšie. Neviem spočítať, koľkokrát som zafarbil umývadlo vlastnou krvou. Snažil som sa kontrolovať svoj život ópiom, ale skončilo to naopak. Ópium kontrolovalo môj život. Každý jeho aspekt smeroval len k tomu, kedy si dám svoju večernú dávku. Nemal som už na to dostatok peňazí, a tak som zasa začal kradnúť. To mi však tiež prestávalo pomáhať. Začal som vážne premýšľať, že opäť začnem zabíjať. Z toho som vždy mal peňazí koľko som len chcel...

Tentokrát som ale mal niekoho, kto ma z toho vytiahol. No dobre, surovo vykopol. Hugo proste jedného dňa došiel, donútil ma priznať sa a prestať. To posledné nebolo také rýchle, samozrejme. Vlastne som kvôli tomu skončil v nemocnici, lebo s prístupom "isto to zvládnem sám" som to nakoniec sám nezvládol. Nenaučil som sa ani to, že musím ísť na to postupne, zasa som chcel prestať z dňa na deň.

Dostal som sa z toho. Za zbytočne dlhú dobu, lebo som somár, ale dostal. Potom sme postupne s Hugom začali pracovať nie ako asistent a majster, ale ako dvaja kolegovia. Ani neviem, ako sa mi to vlastne podarilo, no odrazu som sa stal samostatným make-up artistom. Ukázalo sa, že som vlastne umelec. A hádajte, ktorý umelec sa začal zaujímať o trávu a hašiš? Jasné, ja. Toto neskončí nikdy, zakiaľ som stále živý, zatiaľ padám hlbšie.

Späť na Samov profil